Ježiš nám dal svojím životom príklad: zanechal svoje postavenie, prijal úlohu sluhu a stal sa človekom. Žil v podriadenosti voči Bohu, a bol poslušný až do svojej smrti na kríži. Svojím životom dal jasný vzor, ako máme aj my žiť – ako ľudia, ktorí slúžia Bohu.

Aj keď sme Božie deti, podobne ako Ježiš, nemení to fakt, že správny postoj človeka voči Bohu je postoj služby. Zároveň však platí, že ako veriaci máme mať autoritu voči zlu – teda voči hriechu, satanovi, smrti, duchovnej temnote a svojej starej prirodzenosti. Voči Bohu ale nie – pred Bohom sa človek nevyvyšuje, ale slúži.

Služba kresťana je nezištné konanie dobra – prejav lásky voči Bohu a ľuďom. Ide o rozhodnutie vystúpiť zo seba samého a zamerať sa na potreby druhých. Nie je to otázka spásy, ale prejav duchovnej zrelosti, poslušnosti Bohu a základ pre nebeskú odmenu. Ukazuje, že už nie sme tí, ktorí potrebujú stálu starostlivosť, ale tí, ktorí vedia niesť zodpovednosť za druhých.

Podľa apoštola Pavla človek bez Boha žije ako sluha klamstva. Po obrátení sa však stávame služobníkmi Boha a pravdy, oslobodení od hriechu.

Kresťanský život znamená stotožniť sa s osobou, charakterom a cieľmi Ježiša Krista. Kristus nebol egoistický, nebol uzavretý ani pohodlný. Slúžil, dával, pomáhal. Taký má byť aj Jeho nasledovník – má sa mu podobať v postoji aj skutkoch. Kristove priority – Božie kráľovstvo, záchrana ľudí, budovanie Cirkvi, duchovný boj, obnova Izraela – majú byť aj našimi prioritami.

V čase, keď sa podľa Pavla bude množiť sebectvo, je o to dôležitejšie vedome sa rozhodnúť žiť v súlade s Kristovým charakterom a poslaním.

Kresťanská služba má byť vždy na slávu Boha. Nemá byť robená pre vlastný prospech, uznanie alebo odmenu, ale zo srdca – dobrovoľne a úprimne. Ako píše Pavol: „Čokoľvek robíte, robte všetko na Božiu slávu.“ (1Kor 10:31)

Pravá služba nevychádza z povinnosti ani strachu. Bohu záleží nielen na tom, čo robíme, ale prečo to robíme. Zdravé ambície sú v poriadku, pokiaľ ich sprevádzajú čisté motívy. Nie každá služba je viditeľná či populárna, no každá je dôležitá. Vernosť v malých veciach je rovnako cenná ako v tých veľkých.

Boží služobník koná ako správca, nie ako vlastník. Nehospodári podľa seba, ale s vedomím, že všetko patrí Bohu. Dobrý sluha nehľadá vlastný zisk, ale prospech druhých – predovšetkým Boha a Jeho Cirkvi.

Služba sa deje v spolupráci s inými. Nie sme jednotlivci, ktorí súperia, ale tím, ktorý slúži spoločnému cieľu. Preto je dôležité mať úctu k ostatným, ktorí slúžia v iných oblastiach. Potrebujeme sa navzájom. Biblické príklady, ako Eliezer, Jozef či Jakob, ukazujú vernosť a zodpovednosť služobníka, ktorý správne narába so zverenými vecami, hoci nie sú jeho.

Boh nepovoláva dokonalých, ale tých, ktorých sú dostupní. Mojžiš, Gedeon, Jeremiáš – všetci sa cítili neschopní. Mali výhrady, pochybnosti, cítili sa slabí. Napriek tomu ich Boh povolal a uistil: „Ja budem s tebou!“ (2M 3:12; Sud 6:16) Schopnosť a úspech v službe pochádzajú od Boha, nie z nás.

Boh sám dáva schopnosti, slová aj silu. (2M 4:11-12; Jer 1:6-7; 2Kor 3:5-6) „Nie silou, ani mocou, ale mojím Duchom“ – Božie dielo sa koná Duchom Svätým. (Zach 4:6) Každý veriaci je povolaný prinášať ovocie.

Boh neočakáva len účasť, ale aj výsledky – ovocie, ktoré má byť hojné a trvalé. (Ján 15:8,16) Ovocie znamená praktický úžitok: skutky, zmeny, ovplyvnené životy. „Tým sa oslavuje môj Otec, keď prinášate veľa ovocia.“

Každý má v Cirkvi svoje miesto a úlohu.

Boh dal každému veriacemu konkrétnu zodpovednosť a dary – nie sme rovnakí, ale všetci sme súčasťou jedného tela. (Rim 12:3–6; 1Kor 12:18)

Každý má prispievať podľa miery viery a schopností, ktoré dostal. Neporovnávaj sa, ani sa nepreceňuj. Neskúšaj robiť všetko, ani sa neodsúvaj bokom. Dôležité je nájsť svoje miesto a robiť to, na čo si bol povolaný. (1Pt 4:10–11; Gal 6:4)

Služba má byť založená na identite a realite, nie na ambíciách. Nemôžeme slúžiť z vlastnej vôle alebo nátlaku – skutočná služba vychádza z toho, kým sme v Kristovi, čo nám bolo zverené, a kde nás Boh postavil. (1Pt 2:5; Ef 4:16)

Zodpovednosťou každého veriaceho je aktívne hľadať svoje miesto. Veci sa nedejú automaticky – veriaci má hľadať, kde ho Boh chce použiť. Keď sa človek dostane na svoje miesto, zažije pokoj, účinnosť a požehnanie. (Mk 13:34)

V cirkvi sú rôzne služby, rôzne dary a rôzne pôsobnosti, ktoré sa navzájom prepájajú a dopĺňajú. Apoštol Pavol v 1. liste Korinťanom (kap. 12) vymenúva 9 darov Ducha, ktoré máme používať na službu iným. Ich správne používanie vysvetľuje 14. kapitola, no medzi týmito dvoma kapitolami sa nachádza 13. kapitola, ktorá hovorí o láske.

Bez lásky nemá žiadna služba hodnotu. Láska nie je len pocit, ale aj Boží dar, ktorý potrebujeme, pretože sami od seba nevieme skutočne milovať druhých. Kto si to prizná, tomu môže Boh dať túto schopnosť.

Apoštol Peter nám pripomína, že duchovné dary sú prejavy Božej milosti, a každý veriaci má byť ich verným a zodpovedným správcom. (1Pt 4:10) Boh nás teda nepovolal len prijímať, ale aj spravovať a rozvíjať dary, ktoré sme dostali – na Jeho slávu a pre dobro iných.

Služba pre Boha a ľudí nezostane nepovšimnutá. Písmo opakovane zdôrazňuje, že Boh je verný a spravodlivý, a preto nezabudne na našu prácu, obetu ani lásku, ktorú sme prejavili Jeho menu a Jeho ľudu. (Heb 6:10) Vernosť v službe bude odmenená – na zemi aj vo večnosti.

Hovoria o tom Ježišove slová v Matúšovi 25:21: „Dobre, dobrý a verný sluha... vojdi do radosti svojho pána!“

Odmena však nie je len budúca – v nebi, ale aj teraz, v tomto čase: „...teraz dostane stonásobne... s prenasledovaním a v budúcom veku večný život.“ (Marek 10:30)

Podobenstvá o talentoch a hrivnách (Mat 25 a Luk 19) nám ukazujú, že každý človek dostal niečo – nejaký dar, schopnosť, zverený majetok, s ktorým má verne šafáriť.

V podobenstve o talentoch dostal každý rôzne množstvo – podľa schopností.

V podobenstve o hrivnách dostal každý rovnako – a bola dôležitá vernosť a iniciatíva.

Dary môžu byť prirodzené (talenty) aj duchovné (hrivny, milosti) – všetky sú od Boha, a Boh očakáva, že ich zúročíme na Jeho slávu. Každý veriaci bude napokon skladať účty a dostane odmenu podľa svojho skutku. (Zj 22:12)

Služba nie je márna – je to investícia do večnosti, ktorú Boh sám zúročí a ocení.