Nikto nech v čase skúšky nehovorí: „Boh ma pokúša!“ Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša. Ale každého pokúša vlastná žiadostivosť, ktorá ho zvádza a láka. Žiadostivosť potom, keď počne, porodí hriech a vykonaný hriech splodí smrť. Jakubov list 1:13-15

Jakub opisuje vnútorný proces pádu. Východiskovým bodom je vlastná túžba človeka, ktorá je produktom skazenej prirodzenosti.

Veď nič z toho, čo je vo svete — žiadostivosť tela, žiadostivosť očí a vystatovanie sa blahobytom —, nie je z Otca, ale zo sveta. 1. Jánov 2:16

Božia práca vytvára v človeku vieru. Naopak, diabol vytvára túžby, ktoré človeka pokúšajú v troch oblastiach: žiadosť tela, žiadosť očí a pýcha života.

Konečným cieľom diabla je, aby ľudí odtrhol od Boha.

A žena videla, že je strom dobrý na jedenie z neho, a že je žiadosťou očiam, a že je to prežiadúcny strom, aby urobil rozumným, a tak vzala z jeho ovocia a jedla a dala spolu o svojmu mužovi, a jedol. Genezis 3:6

Z knihy Genezis sa dozvedáme, že diabol Evu pokúšal v troch oblastiach:

Keď videla, tak sa žiadosť tela stala dobrou ("a žena videla, že je strom dobrý na jedenie") – túžba tela sa vzťahovala na život.

Vďaka diablovým slovám Eva ovocie stromu považovala za dobré ("že je žiadosťou očiam") – žiadosť očí sa vzťahuje na moc.

Nezávisle od právd, ktoré vyriekol Hospodin, zatúžila po vedomosti ("prežiadúcny strom, aby urobil rozumným"). Vďaka Satanovej práci sa hriech pre Evu stal dobrý, príjemný, milý.

V 4. kapitole Lukášovho evanjelia vidíme, že Ježiš Kristus zvrátil škodlivé dôsledky Evinho pokušenia. Bol vystavený trom rovnako zásadným skúškam, ale na rozdiel od nej im nepodľahol. Diabol na Neho zaútočil v troch oblastiach: žiadosti tela, žiadosti očí a pýche.

Prvé pokušenie sa týkalo telesných potrieb.

Satan prišiel k Ježišovi po štyridsiatich dňoch pôstu a povedal: „Ak si Syn Boží, povedz tomuto kameňu, aby sa stal chlebom.“ (Lk 4:3) Pokúšal Ho, aby využil svoju božskú moc na vlastné zaopatrenie. No Ježiš neodpovedal hladom, ale vierou. Pripomenul diablovi, že človek žije nielen chlebom, ale každým slovom Božím. Nešlo len o obyčajný chlieb – Satan vedel, že ak je Ježiš naozaj Boží Syn, má moc tvoriť slovom. No Ježiš ukázal, že viac ako na pozemské potreby sa spolieha na Boha. Veril, že Božie slovo Ho udrží pri živote aj fyzicky.

Druhé pokušenie smerovalo na túžbu očí a moc.

Satan v okamihu ukázal Ježišovi všetky kráľovstvá sveta a povedal: „Tebe dám všetku túto moc i slávu... ak sa mi pokloníš.“ (Lk 4:5–7) Ponúkal Mu skratku k sláve bez utrpenia. No Ježiš nezaváhal. Vedel, že Jeho kráľovstvo nepríde kompromisom so zlom. Odpovedal: „Pána, svojho Boha, budeš uctievať a len jemu slúžiť!“ (Lk 4:8) Tento moment nebol len odmietnutím moci. Satan Ježiša preniesol na vysoký vrch, kde mu ukázal bohatstvo národov. Ježiš poznal svoje poslanie – panovať nad svetom. No vedel, že cesta k tomu vedie cez poslušnosť Bohu, nie cez diablove ponuky. Nechcel kraľovať ako svetskí panovníci, ktorí si udržiavajú moc kompromismi.

Tretie pokušenie zasiahlo najhlbšie: pýcha vyskúšať Boha.

Satan Ho postavil na chrámové nástrešie a povedal: „Ak si Syn Boží, zhoď sa odtiaľto, veď je napísané: Anjelom prikáže o tebe, aby ťa chránili.“ (Lk 4:9–10) Vyzýval Ježiša, aby dokázal svoju identitu zázrakom. Bola to skrytá pýcha, ktorá chcela vyvolať pochybnosti: „Naozaj si Mesiáš? Dokáž to!“ Ježiš si uvedomoval, že Satan cituje Písmo presne, ale manipulatívne. Odpovedal mu: „Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha.“ (Lk 4:12) Jeho viera nestála na vonkajších dôkazoch, ale na vnútornom presvedčení. Dokázal, že ani najšokujúcejšie diabolské skúšky Ho neodtrhnú od Božej vôle.

Na konci tohto duchovného zápasu Ježiš urobil posledný krok - vyzval Satana, aby odišiel. A diabol ustúpil. Ježiš vždy odpovedal Božím slovom, nikdy neargumentoval vlastnými slovami. To nás učí dôvere v autoritu Písma. Po tomto víťazstve prišli anjeli a slúžili Mu. Ukázalo sa, že poslušnosť Bohu prináša skutočné zaopatrenie, pravú moc a slávu, ktorá neprichádza cez diablove cesty, ale skrze cestu viery.

Obrátenie je proces, ktorý začína vyslovením modlitby obrátenia. Niekedy sa môže stať, že počas kresťanského života sa človek vzdiali od cesty, ktorú si vedome vybral. Tento stav môže nastať z rôznych dôvodov a v rôznej miere, ale tento návrat nazývame posvätením, nie obrátením. Je to proces, ktorý sprevádza celý náš život. Zameriava sa na zmenu vnútra, nie len na vonkajšie skutky. Môže sa stať, že človek sa zbaví zla vo svojich činoch, no stále necíti, že by bol úplne slobodný. Môže odolať pokušeniu, no stále neporazil svojho „starého človeka“. Takého človeka môžeme nazvať obráteným, ale potrebujú ešte posvätenie – ďalšie zmeny vo svojom vnútri.

Veríme, že ak sme zomreli s Kristom, spolu s ním budeme aj žiť. Veď vieme, že Kristus, vzkriesený z mŕtvych, už viac nezomiera, smrť už viac nad ním nepanuje. Totiž smrťou, ktorou zomrel, zomrel pre hriech raz navždy, ale život, ktorý žije, žije Bohu. Tak aj vy usudzujte, že ste mŕtvi hriechu, ale žijete Bohu v Ježišovi Kristovi. Rimanom 6:8-11

Keď príde pokušenie, mali by sme uvažovať a rozhodovať sa s vedomím, že už sme zomreli hriechu. Náš život a naše ciele teraz slúžia Bohu.

Hovorím ľudským spôsobom pre slabosť vášho tela. Veď ako ste odovzdali svoje údy do služby nečistote a neprávosti na páchanie neprávosti, tak teraz odovzdajte svoje údy do služby spravodlivosti na posvätenie. Rimanom 6:19

Pri vodnom krste dochádza k smrti, pochovaniu a vzkrieseniu, výsledkom čoho je podiel z Božieho života a prirodzenosti. Apoštol Peter o tom hovorí: „Tým nám daroval vzácne a veľmi veľké prisľúbenia, aby ste prostredníctvom nich mali účasť na Božej prirodzenosti a unikli skaze, ktorú vo svete spôsobuje žiadostivosť.“ (2Pt 1:4)

Kristus si zobral na seba ľudskú prirodzenosť, čím sa stal Nazaretským Ježišom – skutočným človekom, no bez hriechu. V znovuzrodení sa aj my stávame kristovskými ľuďmi, lebo sme prijali Syna, ktorý sa stal človekom, a stotožnili sme sa s ním. Výsledkom je podiel na božskej prirodzenosti, pretože v Ježišovi sa ľudská a božská prirodzenosť definitívne spojila. Apoštol Peter zdôrazňuje, že u znovuzrodeného človeka došlo k zámene týchto prirodzeností a oslobodil sa od skazy spôsobenej hriechom.

Dedičný hriech vnáša do človeka skazu a nezákonné túžby, ktoré Satan zneužíva. Eva v Edene túžila po raste a poznaní, no Satan jej túžbu prekrútil na nezávislosť od Boha. Hriešna prirodzenosť sa nedá prekonať vlastnou silou – len znovuzrodenie prináša skutočnú premenu. Nový človek stvorený v svätosti postupne získava moc odolávať starým túžbam.

Znovuzrodený kresťan začína zažívať to, že tým skazeným túžbam, ktoré ho pred tým neustále dostali do problémov, čoraz viac dokáže povedať nie. Starý človek definitívne zomrie pri vzkriesení, no už teraz ho môžeme oslabovať skrze vieru a poslušnosť Bohu.

Po krste začína proces posvätenia, ktorý je o boji medzi starým a novým človekom. Apoštol Pavol učí, že pri krste „telo hriechu oslabne", čo znamená neschopnosť konať. Cieľom vodného krstu je, aby starý človek, telo hriechu, ostalo v ukrižovanom stave, aby oslablo, nebolo schopné pracovať.

Satan bol Kristom oslabený – jeho činnosť je obmedzená, hoci sa stále snaží konať nezákonne. Musíme rátať s jeho neustálymi ilegálnymi akciami. No máme proti nim Božiu ochranu - v Ježišovom mene dokážeme proti nemu úspešne bojovať.

Rovnako starý človek v nás nie je úplne zničený, ale jeho túžby sú vyhlásené za nelegálne. Skrze Božiu moc máme nad ním autoritu a vieme úspešne bojovať proti hriechom. Môžeme žiť nový život v poslušnosti Božiemu slovu.

Základom nášho duchovného života a spoločenstva s Pánom môže byť jedine viera. Apoštol Peter vychádza z toho, že každý veriaci ju vlastní, no zároveň nás povzbudzuje, aby sme k nej počas kresťanského života pridávali aj duchovné hodnoty. (1Pt 1:4-10)

Jednou z kľúčových cností je zdržanlivosť – sebadisciplína, schopnosť mať moc nad vlastným vnútorným svetom. Človek so sebadisciplínou dokáže svoju energiu cielene nasmerovať na skutky: stanoví si cieľ, rozhodne sa zaň bojovať a nepoľaví, kým ho nedosiahne. Pavol prirovnáva kresťanský život k výzvam, ktorým čelia športovci. (1Kor 9:24-27) My však nebojujeme o pominuteľnú slávu či olympijské zlato, ale o neporušiteľnú korunu – večnú slávu. Tento boj si vyžaduje disciplínu, schopnosť zriecť sa nepodstatného, vytrvalosť a vernosť. Zároveň zahŕňa aj pevný odpor voči hriechu, pokušeniam a žiadostiam, ktoré nás chcú zviesť z cesty.

Viera je duchovná zbraň, ktorá triumfuje nad svetom. Pavol o nej hovorí v kontexte duchovného boja: „A pritom pri všetkom vezmite štít viery...“ (Ef 6:16) Štít viery nás chráni pred pokušeniami a útokmi, no v určitých prípadoch slúži aj k protiútoku. V tejto duchovnej bitke je najužitočnejším nástrojom Boží meč – vyznanie našej viery. Tieto dve zbrane musíme používať spolu, vzájomne sa dopĺňajú.

Nijaká zbraň vyrobená proti tebe sa nevydarí a každý jazyk, ktorý povstane proti tebe, usvedčíš na súde. Toto je dedičstvo služobníkov Hospodina a dobrodenie odo mňa,“ znie výrok Hospodina.“ Izaiáš 54:17

Najprv potrebujeme osobné zjavenie, potom ho pravidelne vyznávať vo viere.

Ako si mladý človek zachová čistotu? Keď sa bude držať tvojho slova. Celým srdcom som ťa hľadal; nedopusť, aby som odbočil od tvojich príkazov! V srdci som si skryl tvoju reč, aby som proti tebe nehrešil. Žalm 119:9-11

Jedine Božie slovo dokáže ochrániť človeka pred Satanovým pokušením. Prvotný hriech sa stal preto, že Adam a Eva neprihliadali na Božie prikázanie. Už v tomto príbehu vidíme dôležitú pravdu - cesta späť k Bohu vedie skrze poslušnosť Jeho Slovu.

Božie slovo je zbraň. Keď bol Ježiš pokúšaný, použil ako zbraň Božie slovo. Odpovedal jednoducho: „Je napísané.“

Slovo, ktoré je správne citované, použité na správnom mieste a oživené Duchom Svätým, je neporaziteľné. Je to zbraň, ktorá v každom čase a pri každej okolnosti dokáže premôcť akýkoľvek útok nepriateľa. Ak budeme nasledovať Ježišov príklad a veriť tak, ako veril On, výsledok bude rovnaký aj v našom živote – víťazstvo.

Biblia varuje pred vierou, ktorej zdrojom sú zlí duchovia: „Duch hovorí výslovne, že v neskorších časoch odstúpia niektorí od viery, ktorí budú počúvať bludných duchov a učenia démonov.“ (1Tim 4:1) Človek je stvorený tak, že dokáže prijímať nadprirodzené zjavenia – od Boha alebo od nepriateľa. Satan túto schopnosť zneužíva a zvádza ľudí na falošnú cestu.

Falošné zjavenie sa často maskuje ako pravda. Démoni poznajú Boha, vedia o Ježišovom víťazstve, ale ich viera je spojená so strachom: „Aj démoni veria a trasú sa.“ (Jak 2:19) Ich cieľom je klamstvom odvrátiť ľudí od Božej pravdy.

Príklady démonickej viery nachádzame v Biblii. V synagóge démon skrze posadnutého človeka vyznával Ježišovu identitu. (Mk 1:23-24) Veštecký duch v dievčine hlásal pravdu o apoštoloch, no jeho zdroj bol démonický. (Sk 16:16-17) Takéto zjavenia vedú k otroctvu a duchovnému chaosu.

Každé náboženstvo alebo presvedčenie, ktoré odvádza od Boha, má korene v démonickej viere. Démonická viera sľubuje moc, no vedie k strachu a duchovným problémom. Jedinou ochranou je pevne sa držať Božieho slova a Ježišovho príkladu: „Je napísané.“ (Mt 4:6-7)