Najväčšou obeťou je Kristus. On sa stal Božím obetným Baránkom za nás. Žiadna naša obeť, žiaden skutok, nič z toho, čo môžeme priniesť, sa nevyrovná Jeho dokonanej obeti. Na kríži zaznelo: „Je dokonané.“ Dielo spásy sa uzavrelo, nič k nemu netreba pridať. Keď berieme chlieb a víno, neprinášame novú obeť. Len si pripomíname tú, ktorá už bola prinesená – raz a navždy.

Boh nás tak miloval, že dal svojho Syna. Dal Ho, keď sme ešte boli hriešni. Kristus zomrel za nás – nie preto, že by sme si to zaslúžili, ale preto, že nás miloval. On neprišiel s krvou zvierat, ale so svojou vlastnou. Tým nám získal večné vykúpenie. Stal sa obeťou zmierenia za naše hriechy, konečným Baránkom, ktorý naplnil všetky starozmluvné proroctvá.

Toto je základ viery. Žijeme zo zjavenia Jeho dokonanej obete. Všetko, čo môžeme priniesť my, je len odozvou na to, čo On už priniesol.

Ak Kristus priniesol obeť, aj my sme pozvaní kráčať v Jeho šľapajach. Spasenie je dar, ale učeníctvo niečo stojí. Nasledovať Krista znamená zaprieť seba, vziať svoj kríž a ísť za Ním. Znamená to ísť proti prúdu, znášať odpor, žiť disciplínu, prinášať obeť v službe, niekedy aj v utrpení. Pre niektorých dokonca až do martýrstva.

Kristus sa ponížil, klesal nižšie – z Božej podoby do podoby človeka, služobníka, až na smrť na kríži. A potom bol povýšený. Takto máme zmýšľať aj my. Prijať poníženie, aby sme mohli byť povýšení. So Slovom: „S Kristom som ukrižovaný, nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus.“

Kto zakúsil Kristovu obetavú lásku, nemôže nemilovať druhých. Láska, ktorá dáva, je znakom, že sme spoznali Boha. Ak niekto hovorí: „Milujem Boha,“ a pritom nenávidí brata, klame. Boh miloval tak, že dal. Aj my máme milovať tak, že dávame.

Láska nie je pocit. Láska koná. Odpúšťa, prejavuje úctu, otvára dvere pohostinnosti, je štedrá. Rímskym kresťanom Pavol napísal: „Majte účasť na potrebách svätých, voči cudzím buďte pohostinní.“ To je láska v praxi – konkrétne skutky, nie len slová.

Ježiš to zhrnul jednoducho: Milovať Boha celým srdcom a blížneho ako seba samého. Taká láska vždy niečo stojí. Je obeťou. No práve v nej sa ukazuje, že žijeme z Jeho lásky – lásky, ktorá sa vydala až do krajnosti.

Byť veľký v Božom kráľovstve znamená byť služobníkom. Ježiš to povedal: „Kto chce byť prvý, nech je vaším sluhom.“ On sám neprišiel, aby sa Mu slúžilo, ale aby slúžil a dal svoj život ako výkupné. Takto vyzerá pravé líderstvo – vedenie službou.

Ježiš si uviazal uterák, umyl učeníkom nohy a povedal: „Dal som vám príklad.“ Zobral úlohu sluhu, hoci bol Pánom. Tým ukázal, že pravá autorita prichádza cez pokoru a službu. Každá služba je obeťou – času, síl, darov, srdca. Pavol hovorí: „Odovzdajte svoje telá ako živú, svätú, Bohu príjemnú obeť – vašu rozumnú službu.“ Takto sa slúži Bohu. Nie slovami, ale životom, ktorý sa dáva.

Dávanie je lakmusovým papierikom obetavosti. V ňom sa ukazuje, ako veľmi dôverujeme Bohu. „Kto skúpo seje, skúpo bude žať; kto štedro seje, štedro bude žať.“ Dávať s neochotou je prázdne. Boh miluje ochotného darcu. A zasľubuje: keď dávame, On rozhojní všetku milosť, aby sme mali vo všetkom dosť na každý dobrý skutok.

Ježiš sledoval ľudí, ako dávajú do chrámovej pokladnice. Nezaujímala ho suma, ale postoj. Vdova dala všetko. To bola jej obeť – úplná dôvera. V Božom kráľovstve platí paradox: kto dáva, ten prijíma. Prázdna dlaň sa znovu naplní, aby mohla znovu dávať. Takto funguje štedrosť, ktorá má koreň v Kristovej obeti.

Vernosť je viera meraná časom. Viera sa pozná podľa intenzity, ale vernosť podľa vytrvalosti. Pavol píše z väzenia: „Ja už mám byť obetovaný, nastal čas môjho odchodu. Dobrý boj som dobojoval, beh dokončil, vieru zachoval.“ To nie sú len slová, to je vyznanie človeka, ktorý zostal verný až do konca.

V čase skúšky sa ukazuje, čo v nás je. Zjavenie hovorí: „Buď verný až do smrti a dám ti veniec života.“ Vernosť je obeť, ktorá niekedy bolí. List Hebrejom 12 pripomína: „Myslite na Toho, ktorý zniesol od hriešnikov také protirečenie, aby ste neochabovali a neklesali na duchu.“

To je náš vzor. On vydržal. My môžeme tiež.

Boh je ten, ktorý odmeňuje. Nič, čo Mu prinesieme, neostáva nepovšimnuté. „Vaša námaha nie je márna v Pánovi,“ píše Pavol. Boh vidí každú obeť, každý skutok lásky, každý kúsok vernosti. Aj v liste Hebrejom čítame: „Boh nie je nespravodlivý, aby zabudol na vaše dielo a lásku, ktorú ste prejavili Jeho menu, keď ste slúžili a ešte slúžite.“

Možno sa zdá, že niektoré veci zostali bez odozvy. Ale Boh ich registruje. On vidí aj to, čo ľudia prehliadnu. Odmena neprichádza vždy hneď, ale prichádza iste. Tak ako úroda po sejbe. Otcovia, matky, služobníci, ktorí obetovali, uvideli plody v ďalších generáciách.

Boh je verný. On nezabúda. A raz odmení všetko, čo bolo prinesené v láske.