Dobro je viac než len opak zla. V biblickom chápaní je dobro to, čo je v súlade s Božím charakterom. Keď Boh stvoril svet, opakovane vyhlasoval: „A videl Boh, že je to dobré.“ (Gn 1) Dobro nie je subjektívne ani relatívne – je to to, čo vychádza z Božieho bytia. V Žalme 119:68 sa píše: „Dobrý si, a dobre činíš.“ Dobro teda pramení z Boha samotného.

Ježiš raz povedal: „Nikto nie je dobrý, iba jediný – Boh.“ (Mk 10:18) Znamená to, že hoci sa ľudia môžu snažiť konať dobro, skutočným zdrojom dobra je len Boh. Naša prirodzenosť je hriešna, a preto je schopnosť konať dobro závislá od Božej milosti. Pavol v Rimanom 12:9–21 povzbudzuje: „Zlu sa neodplácajte zlým, ale premáhajte zlo dobrom.“

Dobro nie je len morálna voľba – je to duchovné rozhodnutie žiť podľa Božieho zákona lásky. V praxi to znamená milovať blížneho, byť láskavý aj k nepriateľom a odmietať pomstu.

Takže „Dobro nie je len čin, ale odraz Boha v nás.“

Biblia učí, že Boh nestvoril zlo, ale že zlo vzniklo ako dôsledok voľby slobodných bytostí, ktoré sa rozhodli odmietnuť Božiu vôľu. Ezechiel 28:12–17 opisuje pád „kráľa Týru“, čo sa dá chápať ako obraz Satana, kedysi krásneho anjela, ktorý sa povýšil nad Boha. Rovnako aj Izaiáš 14:12–15 ukazuje, ako „jasná hviezda, syn rannej zory“ padol pre svoju pýchu.

Zlo teda začalo duchovným pádom – nie v ľudskom svete, ale v nebi. 1. Jána 3:8 hovorí: „Diabol hreší od počiatku.“ V ľudskom svete sa zlo prejavuje, keď človek odmieta Boha a koná podľa svojej vlastnej vôle. Jakub 1:13–15 ukazuje, že pokušenie vychádza z vlastnej žiadostivosti.

Zlo je teda odmietnutím Božieho poriadku, rebelovaním proti Jeho vláde. Ale Boh nezostal pasívny – do sveta zasiahol cez Krista, aby zlo porazil.

Dalo by sa to teda povedať aj tak, že „Zlo vzniká tam, kde sa dobro vedome vynechá.“

Genesis 3 opisuje moment, keď zlo vstúpilo do ľudského sveta – pád Adama a Evy. Hoci boli stvorení „na Boží obraz“, rozhodli sa veriť hadovi a nie Bohu. Toto porušenie Božieho príkazu otvorilo dvere hriechu. Rimanom 5:12 hovorí: „Skrze jedného človeka vošiel hriech do sveta a skrze hriech smrť.“

Tento čin neovplyvnil len ich dvoch – celá ľudská prirodzenosť sa zmenila. 1. Mojžišova 6:5–6 ukazuje, že „ľudské zlo bolo veľké na zemi“. Hriech sa stal súčasťou ľudskej podstaty a 1. Jána 2:16 zhrňuje pôvod pokušenia: žiadostivosť očí, žiadostivosť tela a pýcha života.

Dobro už viac nebolo prirodzeným stavom človeka. Boží plán však pokračoval – zasľúbenie o „semene ženy“, ktoré rozdrví hada, naznačuje príchod Krista.

Rimanom 1:18–32 opisuje, ako ľudia, aj keď poznali Boha, odmietli Ho a namiesto Neho si uctievali stvorenie. Tento duchovný pád má následky: Boh ich vydal ich žiadostiam. Hriech deformuje myseľ a spôsobuje, že človek schvaľuje aj zlo.

Žalm 51 je Dávidovým vyznaním po páde do hriechu – ukazuje, že skutočné pokánie je vnútorný boj. Dávid chápe, že hriech nie je len čin, ale stav srdca. Efezanom 2:1–3 popisuje ľudí ako „mŕtvych vo svojich hriechoch“, vedených telesnými túžbami.

1.Mojžišova 4:6–10 ukazuje, ako rýchlo sa hriech rozmohol – Kain zabil svojho brata. Pád teda nie je len historická udalosť, ale neustála realita padnutého človeka.

Aj po páde Boh nezanechal človeka bez vnútorného kompasu. Rimanom 2:14–16 hovorí, že aj pohania majú „zákon vpísaný v srdci“ a ich svedomie ich obviňuje alebo ospravedlňuje. Svedomie je Božím darom – varovný signál, keď sa blížime k hriechu.

1.Timotejovi 1:5,19 varuje, že svedomie sa dá „zahodiť“ alebo „spáliť“, ak ho človek ignoruje. List Židom 9:13–14 ukazuje, že len Kristova krv môže „očistiť svedomie od mŕtvych skutkov“.

2.Korinťanom 1:12 zdôrazňuje, že naše svedomie je svedkom našej úprimnosti voči Bohu. V duchovnom raste ide o to, aby bolo naše svedomie citlivé a čisté.

Svedomie je ako kompas – funguje len vtedy, keď je nastavený na pravý sever: Boha.

Východné náboženstvá hovoria o karme – princípe, že každý čin má dôsledok. Biblia síce hovorí, že „čo človek zaseje, to bude aj žať“ (Gal 6:7–10), ale ide hlbšie – kladie dôraz na milosť. Určite ste už počuli výrok „karma je zdarma“, ktorý naznačuje, že za každý skutok príde odplata, dobrá alebo zlá – automaticky a spravodlivo. Biblia však ukazuje, že hoci sejba a žatva fungujú, Božia milosť často prerušuje tento cyklus tým, že nám nedáva, čo si zaslúžime, ale čo potrebujeme – odpustenie, keď činíme pokánie.

Jób 4:7–9 ukazuje, že aj v Starom zákone bolo chápanie, že zlo vedie k trestu. No kniha Jób ukazuje aj to, že spravodlivý môže trpieť. Matúš 5:43–48 hovorí, že máme milovať aj nepriateľov – nie preto, že si to zaslúžia, ale preto, že sme Božie deti.

Lukáš 6:35–38 vyzýva na odpustenie a milosrdenstvo. Biblická etika nie je odplata, ale milosť. Kristus nezomrel preto, že sme si to zaslúžili – ale napriek tomu.

Karma dáva, čo si zaslúžiš. Milosť dáva, čo si nikdy nemohol získať.

V Kristovi sa stávame novým stvorením. 2. Korinťanom 5:17 hovorí: „Kto je v Kristovi, je nové stvorenie.“ Staré veci pominuli, všetko je nové. Efezanom 4:22–24 nás vyzýva, aby sme „zobliekli starého človeka“ a „obliekli nového“.

Rimanom 8:1–11 ukazuje, že nový život je životom v Duchu, nie v tele. Tí, čo žijú podľa Ducha, majú myseľ nastavenú na Božie veci. Kolosanom 3:9–10 vyzýva na obnovu podľa obrazu Stvoriteľa.

Nová prirodzenosť nie je len duchovný stav, ale aj praktický život – život lásky, pravdy a svätosti. Je to návrat k pôvodnému zámeru stvorenia – byť „dobrým“ obrazom Boha.

Starý človek padol v Edene. Nový človek vstáva pri kríži.