Izrael má v biblickom chápaní unikátne postavenie, ktoré súvisí s Božím plánom spásy, duchovným konfliktom a eschatologickou obnovou sveta.

Hlavným cieľom bolo to, aby cez tento národ mohla prísť spása pre každého, kto uverí, vo forme zasľúbeného semena, Ježiša Krista, Božieho Syna.

Vyvolenie Izraela bolo strategickým krokom aj pri odsúdení spurných duchovných bytostí, ktoré sa stali nepriateľom Božím. Boh cez Izrael priniesol zjavenie (svetlo) národom, pretože Mojžišov zákon (dočasná, podmienečná zmluva) bol jedinečný v starovekom svete a mal za cieľ odlíšiť Izrael od okolitých národov. Tento zákon ukázal, že celý svet je vinný pred Bohom a potrebuje záchrancu. Zároveň tento zákon ukázal na Novú zmluvu v Kristovi, ktorá vovádza ľudí do skutočnej slobody.

Starý zákon nikdy nemal za cieľ priniesť spasenie, čo už vidíme v prípade Abraháma, ktorý bol spasený milosťou cez vieru. Hlavným účelom zákona bolo odhaliť hriech, ukázať Božiu svätosť, udržať Židov oddelených od iných národov, ale aj poskytnúť pravidlá a princípy pre život.

História Izraela je príbehom opakovanej neposlušnosti a zatvrdnutosti, ktoré viedli k Božiemu súdu. Boh je spravodlivý a hriech musí potrestať.

Izrael bol oddeleným národom od ostatných, ktorý si Boh vyvolil a posvätil pre seba, aby naplnili veľký Boží cieľ: narodenie a obeť Záchrancu sveta, Ježiša Krista, ktorý svojou krvou priniesol vykúpenie tým, ktorí v Neho uveria.

Izrael mal dodržiavať aj sviatky a Božie výročia a mali na základe Písma rozpoznať čas prvého Kristovho príchodu. Izrael však v tomto ohľade zlyhal, a preto v Novej zmluve nachádzame dôvod ďalšieho súdu. Boží súd je tiež Božou pecou, ktorá má za cieľ prečistiť srdcia, podobne ako sa čistí zlato. Takouto pecou bude aj posledný Danielov týždeň, známy ako sedemročné súženie.

Písmo však ukazuje, že trest nad Izraelom sa skončí (Izaiáš 40. kapitola) a Mesiáš príde v čase ich najväčšej tiesne práve do Jeruzalema a nastolí tisíc rokov mieru a oddychu na zemi.

V Starom zákone bol Izrael vybraný, aby bol svetlom pre národy. Izrael však zlyhal, preto Boh posiela Mesiáša, ktorý túto úlohu naplní. V Ježišovi sa tak napĺňa Boží zámer pre Izrael, aby sa spása rozšírila na všetky národy.

Len v Kristovi sa búra múr, ktorý rozdeľoval pohanov od Židov. To znamená, že veriaci pohan a veriaci Žid v Ježiša Krista, je to isté. Veľké poslanie je o tom, že Boh cez Krista získava do svojho vlastníctva ľudí zo všetkých národov.

Cirkev vznikla na Letnice. Učeníci hovoria rôznymi jazykmi, čo symbolizuje obnovenie rozdelenia národov z Babylonu. Letnice signalizujú začiatok zhromažďovania národov späť pod Božiu vládu. Peter v Skutkoch 10 dostáva videnie, že evanjelium patrí aj pohanom a v Skutkoch 15 Jeruzalemský snem rozhoduje, že pohania nemusia dodržiavať Mojžišov zákon, aby patrili k Božiemu ľudu.

Boh vytvára nový ľud - cirkev, do ktorej patria veriaci v Ježiša Krista.

Boh v tzv. Zmluve o zemi - večnej a nezrušiteľnej zmluve - dal Abrahámovi a jeho potomkom zem vymedzenú od Nílu až po Eufrat. (Gn 17:8) Keď bol Izrael mocnou Božou rukou vyvedený z Egypta, táto zem im síce právom patrila, ale bola obsadená rôznymi národmi a fakticky si ju museli ešte vybojovať. Zmluva o zemi obsahuje aj niektoré špecifické zasľúbenia pre Izrael, ktoré sa podľa mnohých biblických učiteľov úplne naplnia až po tisícročnej vláde Krista.

Boh si nevybral Izrael náhodne, pre jeho veľkosť alebo spravodlivosť, ale pretože išlo o strategický krok v rámci duchovného konfliktu. V príbehu o Babylonskej veži vidíme rozdelenie národov a odstúpeniu týchto národov iným bohom elohim. (Dt 32:8-9) Boh odovzdal národy pod správu iných duchovných bytostí, ale tieto národy sa skorumpovali a ich duchovní správcovia sa vzbúrili voči Bohu. (Žalm 82)

Boh si vyvolil (ponechal) jedného človeka – Abraháma - a cez neho jeden konkrétny národ zo Sáry, ktorý sa mal stať Božím “resetom” v pláne záchrany človeka. Po rozdelení národov sa Boh stretáva s Abrahámom a hovorí mu, že z neho vytvorí nový národ (Genesis 12:1-3). Izrael sa preto stal Božím osobným národom, cez ktorý Boh chcel prilákať ostatné stratené národy, pretože mal byť svetlom národov. (Izaiáš 42:6)

Izrael mal byť kňazským národom a prostredníkom medzi Bohom a ostatnými národmi. Mesiáš - Ježiš Kristus - pochádza z Izraela a jeho poslaním je poraziť duchovné sily, ktoré si nárokovali národy. Po Ježišovom vzkriesení sa misia Izraela rozširuje na celý svet, a preto sa evanjelium hlása všetkým národom. (Matúš 28:19-20)

Izrael hrá veľmi významnú úlohu v eschatológii (teológia posledných udalostí sveta). Podľa proroctiev sa izraelský ľud musel navrátiť zo všetkých častí sveta, do ktorých bol rozptýlený, späť do svojej zeme (tzv. alija). Z Izraela mal opäť vzniknúť silný národ. Dnes hovoríme o zázraku, pretože z ruín a púšte opäť povstali mestá, zatiaľ čo množstvo vykopávok svedčí o historickej dôveryhodnosti Biblie. Podľa Dr. Michaela Heisera sa Ježiš bude musieť vrátiť do Jeruzalema, ktorý je stredom celého sveta (pupkom sveta), stredobodom duchovného konfliktu, aby tam vykonal súd nielen nad národmi, ale najmä nad vzbúrenými nebeskými bytosťami (diabol a jeho padlí anjeli, resp. už skôr spomenutí elohim).

Znovuvybudovanie chrámu na Chrámovej hore je kľúčovou udalosťou. Chrám treba chápať ako dôležité miesto, ktoré symbolizovalo spojenie neba a zeme. Tentokrát sa v období 7-ročného súženia do chrámu posadí Antikrist a bude sa vydávať za boha.

Národy sa zhromaždia proti Jeruzalemu a proti prichádzajúcemu Kristovi (Harmageddon). Podľa niektorých učencov, Harmageddon sa nemusí vzťahovať na horu Megiddo, ale na horu Har Moed, čo je práve chrámová hora, Morija. Tam dôjde k finálnemu vyhláseniu súdu nad silami chaosu.

Ježiš sa musí vrátiť na Chrámovú horu.

V Matúšovi 24:15 Ježiš hovorí: „Prichádza deň, keď uvidíte, o čom hovoril prorok Daniel." Ježiš sa priamo odvoláva na Danielove proroctvá, konkrétne na Daniela 9:27. Ježiš ďalej opisuje hrôzy tej doby. Matúš 24:15-20 označuje polovicu súženia, keď Antikrist poruší zmluvu s Izraelom, napadne národ a znesvätí chrám.

Jeruzalem je duchovným centrom sveta, miestom, kde sa nebo stretáva so zemou. Už v biblických časoch bol Jeruzalem označený ako miesto, ktoré si Boh zvolil, aby v ňom prebývalo Jeho meno. Chrámová hora, na ktorej stál Šalamúnov chrám, symbolizovala Božiu prítomnosť medzi ľuďmi.

Podľa prorockých textov nemôže byť Jeruzalem rozdelený, pretože patrí Bohu a v ňom sa majú naplniť eschatologické udalosti. Jeruzalem sa stane „ťažkým kameňom“ pre národy, ktoré sa ho pokúsia podmaniť, zmeniť jeho status alebo ho rozdeliť. Biblicky aj geopoliticky je Jeruzalem nedeliteľné mesto, ktoré má v Božom pláne výnimočné postavenie.

Tiež je nevyhnutné, aby bol Chrám k dispozícii pre Kristov návrat. V Ezechielovi 40–48 sa spomína obnovený Chrám, ktorý bude centrom Božej vlády na zemi. V Novej zmluve je zmienka o „človeku neprávosti“ (antikristovi), ktorý sa povýši na Boha v chráme, čo naznačuje, že v čase konca bude Chrám znovu stáť.