Boh stvoril človeka na to, aby s ním mal osobný vzťah. Keď je človek bez hriechu, jeho duch, duša aj telo prirodzene túžia po Bohu. Táto potreba, duchovný hlad a smäd, je hlavný dôvod, prečo sa modlíme.

Najdôležitejšia je tá modlitba, ktorá buduje a udržiava osobný vzťah s Pánom. Nejde o formálnu povinnosť, či chladný rituál. Prihovárame sa k najbližšej osobe - úprimne, konkrétne, zo srdca.

Vzťah s Bohom je dôležitejší než práca, ľudia či iné činnosti. Preto je dôležité osloviť Boha, a potom očakávať, že sa prihovorí aj On nám.

Ak sa veriaci nemodlí, jeho vzťah s Bohom sa nerozvíja. Človek sa pomaly vzďaľuje od Pána.

Bez modlitby nedokážeme vstúpiť do Jeho prítomnosti. Nevieme Mu skutočne odovzdať svoje srdce. Svet okolo nás, práca, starosti, zážitky – to všetko môže potlačiť našu duchovnú identitu. Preto sa potrebujeme pravidelne vracať k Bohu a znova si pripomínať, kým je On a kým sme my v Ňom.

Modlitba nás privádza do Jeho blízkosti, do Jeho prítomnosti, sprostredkúva nadprirodzený zážitok, občerstvuje a utvrdzuje, že sme Božie deti, že nás miluje a je s nami.

Pôvodné grécke slovo homologeo (alebo homologos) znamená „hovoriť to isté ako“. Keď teda niečo vyznávame, hovoríme to isté, čo hovorí Boh. Ide o to, že s vierou vyslovujeme biblické verše, ktoré sa týkajú nás. Vyznanie je teda osobné prijatie Božieho slova do nášho života.

Jedna z kľúčových úloh Ježiša ako Veľkňaza je, že sa prihovára za nás. Biblia však hovorí, že je „Veľkňaz nášho vyznania“. To znamená, že sa prihovára za to, čo vyznávame.

Biblia nás vyzýva, aby sme sa vyznania pevne držali a boli v tom vytrvalí.

Nový zákon nám ukazuje, že cez evanjelium a vieru v Krista máme prístup k Božím zasľúbeniam. Tieto zasľúbenia patria nám – sú súčasťou nášho duchovného dedičstva. Ale nestačí o nich len vedieť.

Ak im veríme srdcom a vyznávame ich ústami, môžeme ich reálne prijať do svojho života. „Lebo srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznáme na spasenie.“ (Rim 10:10)

Vďaka a chvála nie sú len doplnkom našej viery – sú jedným z hlavných cieľov, pre ktoré sme boli povolaní.

Boh koná v našich životoch aj preto, aby sa v nás rozmnožovalo vďakyvzdanie. Jeho vôľa je jasná: aby sme boli vďační vždy a vo všetkom.

Bez vďaky sa modlitba ľahko zmení na čistú žiadosť. Ani pozemský rodič nerád dáva dieťaťu, ktoré je len náročné a nevďačné. Podobné je to s Nebeským Otcom. S radosťou dáva tomu, kto Mu ďakuje.

Apoštol Pavol varuje: ak človek pozná Boha, ale neoslavuje Ho a neďakuje Mu, jeho srdce sa zatemní a jeho prirodzenosť sa skazí. Vďakyvzdanie teda nie je len o slušnosti. Chráni naše srdce.

Keď sme vďační, uznávame Boha ako vyššieho. Bohu patrí naša vďaka a úcta.

Vyznanie hriechov je priznanie sa. Nie teoretické, nie formálne – ale úprimné a konkrétne.

Podstatou je otvoriť veci pred Bohom – priniesť hriech na svetlo. Keď hriech skryjeme, zostáva v tme. Ale keď ho priznáme, vyjde na svetlo – a Ježišova krv ho môže očistiť.

Modlitba nemá byť len reakciou na krízu, ale spôsobom života.

Aj do života veriaceho niekedy prídu problémy. Sú reálne a často sú nástrojom nepriateľa. Jedna chyba je, keď sa ich snažíme vyriešiť sami. Druhá – keď čakáme, že zmiznú samy od seba. Ani jedno nie je správne.

Ježiš hovoril, že sa máme modliť aj za každodenný chlieb. Aj to, čo považujeme za samozrejmé, máme predkladať Bohu.

V podobenstve o rozsievačovi učí, že starosti môžu udusiť Slovo v našom srdci – a pritom práve Slovo je to, čo má silu zmeniť situáciu!

Je nebezpečné nosiť si starosti príliš dlho: oberajú nás o radosť, ťahajú nás do samoty, podsúvajú myšlienku, že Boh mlčí, že nás opustil.

„Uvrhnite všetky svoje starosti na Pána, lebo On sa o vás stará.“

Problémy, ktoré sú nad naše sily, nie sú nad Božie sily.

Prímluva je jedným z najdôležitejších druhov modlitby – je to skutočná služba, zodpovednosť, kňazská úloha. Rovnako ako starozákonní kňazi, aj prímluvca zastupuje pred Pánom niekoho iného alebo nejakú záležitosť. Samozrejme, máme sa modliť aj za seba, ale čím je kresťan zrelší, tým viac sa modlí aj za druhých.

Apoštol Pavol zdôrazňoval, že za obrátenie ľudí a duchovné prebudenie sa treba modliť. Božím zámerom je, aby každý človek bol zachránený a poznal pravdu. Predpokladom je spoločenský pokoj, mier a bezpečie – preto sa máme modliť najmä za tých, ktorí sú vo vedúcich pozíciách.

Kresťania musia veriť, že ich modlitby majú vplyv – ako soľ zeme a svetlo sveta sú povolaní meniť svoje okolie a potláčať sily zla. Aj keď Cirkev nedokáže úplne zadržať skazu (Ježiš sa musí vrátiť), modlitba dokáže meniť dejiny.

Biblické príklady účinnej prímluvy:

Jeremiáš 29:7 – Modlitba za pokoj mesta, hoci ide o Babylon – cudzinu a miesto zajatia. Aj my žijeme v „Babylone“ tohto sveta, a nemá nám byť jedno, ako tu žijeme.

1.Mojžišova 18:22–25 – Abrahám sa modlí za Sodomčanov. Nešlo iba o Lóta. Múdro a s úctou argumentoval s Bohom, odvolávajúc sa na Jeho spravodlivosť a milosrdenstvo.

4 Mojžišova 14:11–20 – Mojžiš prosí o odpustenie pre ľud, ktorý sa opäť vzbúril. Odvoláva sa na Božiu prirodzenosť.

Obraz prímluvy:

A hľadal som človeka, ktorý by spravil ohradu a postavil sa v medzeru predo mnou za túto zem... Ezechiel 22:30

Keby si Mojžiš, jeho vyvolený, nebol stal do trhliny pred Ním...“ Žalm 106:23

Boh hľadá tých, ktorí postavia duchovný múr – ochranu. Medzery v tomto múre (spôsobené hriechmi) umožňujú nepriateľovi ničiť. Prímluvca „zapcháva“ túto medzeru: prosí o odpustenie hriechov, obnovu, milosť a stojí medzi Bohom a ľudom, odvádza Boží pohľad od hriechu, ako Mojžiš.

Postaviť sa do medzery môže znamenať duchovný boj. Postavíme sa diablovi na odpor, tam, kde vošiel do národa.

Duchovný boj je nevyhnutnou súčasťou kresťanského života. Biblia jasne ukazuje, že kresťania sú povolaní aktívne bojovať proti silám temnoty duchovnými zbraňami, ktoré im Boh dal. Tento boj nie je symbolický, ale reálny, a je súčasťou väčšieho konfliktu medzi Božím kráľovstvom a kráľovstvom Satana. Kto nebojuje, nemôže napredovať – kresťan nie je civil, ale vojak v Božej armáde.

Našim povolaním a dedičstvom je požehnanie, ktoré Boh dal Abrahámovi — najprv byť požehnaní, potom sa stať požehnaním pre druhých. Hlavným nástrojom k tomu sú naše slová.

V prvom rade vyvyšujeme a žehnáme Pána - Božie meno.

Tak ako patriarchovia, kňazi, či sám Ježiš - rodinu a druhých.

Pri duchovných okamihoch sa vyriekne požehnanie často s položením rúk - pri obrátení, krste vo vode i Duchu, pri manželstve, pri ustanovení do služby.

V spoločenstve, počas bohoslužieb, si žehnáme pri pozdrave alebo pri Pánovej večeri. Požehnanie jedla vyjadruje vďaku a posväcuje pokrm. Požehnanie nie je len pekné slovo – má moc prinášať život, uzdravenie, ochranu a Božiu prítomnosť.