Boh stvoril človeka z prachu zeme a vdýchol do neho dych životov. (1Moj 2:7) Tento plurál v hebrejčine poukazuje na viacúrovňový život: fyzický aj duchovný.

Duch človeka je ako svieca od Hospodina. (Prís 20:27) Skrze neho prúdi do človeka Božia moc, poznanie a svetlo. Len duchom môže Boh osvetliť telo aj dušu.

Človek sa skladá z ducha, duše a tela (1Tes 5:23) – v origináli: pneuma, psyché, sóma.

Slovo Božie je živé, preniká až do rozdelenia duše a ducha. (Žid 4:12) Iba Písmo dokáže jasne oddeliť tieto dve vnútorné zložky.

Duch oživuje, telo nič neosoží. (Ján 6:63) Telo je len prach. Až keď doň vstúpil Boží Duch, stal sa človek živou dušou. Začal v ňom prúdiť život, začali fungovať orgány.

Duša je mostom medzi duchom a telom. Ak sa neobnovuje, požehnania vykúpenia sa na tele neprejavia. Keď je duša v harmónii s duchom, možnosti človeka sa rozširujú, duchovná sila sa vylieva aj na telo.

Človek je nositeľ Božej podoby (1Moj 1:26). To znamená:

Je duch – môže mať vzťah s Bohom.

Je morálna bytosť – rozlišuje dobro a zlo (bezbožný život túto schopnosť deformuje).

Je intelektuálna bytosť – dokáže myslieť aj tvoriť.

Je spoločenská bytosť – podobne ako Boh.

Človek sa skladá z ducha, duše a tela. No Biblia kladie dôraz na srdce – miesto, kde sa tieto tri zložky stretávajú. Srdce riadi osobnosť, charakter, prirodzenosť. Je jadrom človeka. Nie skutky, nie výzor, ale srdce určuje, kým naozaj sme.

Niektorí ho skrývajú, iní – s čistým srdcom – ho odhalia bez strachu.

„So všemožnou bdelosťou chráň svoje srdce, lebo z neho pramení život.“ (Prís 4:23) Srdce je duchovný prameň. Z neho prúdi život – duchovný, duševný aj telesný. Skutočný život nie je mimo nás, ale v nás. Aké máš srdce, taký bude tvoj život.

Srdce neklame. Priťahuje ho to, čo považujeme za hodnotné. A vždy je niečím naplnené – dobrým alebo zlým. To, čo nosíme v srdci, sa skôr či neskôr prejaví v reči. Z úst vychádza to, čo sa deje v srdci. Aj ak sa niekto snaží pretvarovať, slová ho prezradia.

Podmienkou získania nového srdca je obrátenie sa z celého srdca.

„Staré zmýšľanie“ je dôsledkom pádu. Človek sa duchovne odpojil od Boha, jeho myseľ sa zatemnila, srdce zatvrdlo, vzdialil sa od života, ktorý je v Bohu. Aj bežná inteligencia utrpela – stačí porovnať Adamovu múdrosť pred pádom a Kainovu po páde.

„Moje myšlienky nie sú vaše myšlienky...“ (Iz 55:7–11) – Božie zmýšľanie je od zmýšľania človeka na míle vzdialené.

Prirodzený človek nechápe veci Ducha Božieho. Zdajú sa mu ako bláznovstvo. Nedokáže ich prijať, ani správne posúdiť. Duchovný človek však všetko skúma, lebo má myseľ Kristovu. (1Kor 2:14–16) Tvrdosť srdca je hlavnou prekážkou.

Príslovia varujú: „Nespoliehaj sa na svoju rozumnosť... Nebuď múdry vo vlastných očiach, boj sa Hospodina.“ (Prís 3:5,7) Skutočná múdrosť začína bázňou Božou, nie dôverou v seba.

Znovuzrodenie ducha nestačí. Obnovu mysle Písmo prikazuje ako úlohu pre človeka. Boh obnovuje ducha – ale myseľ sa premieňa cez naše rozhodnutia a úsilie.

„Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením mysle...“ (Rim 12:2) Zmyslom obnovenej mysle je rozpoznať Božiu vôľu – oddeliť dobro od zla, pravdu od klamu, svätosť od hriechu.

Táto obnova súvisí s nádejou v návrat Krista. Jej prítomnosť drží dušu v rovnováhe – dáva radosť, triezvosť, stabilitu.

Je to proces. Najskôr je potrebné prijať nové zmýšľanie – pravdu, čistotu, svätosť a potom opustiť staré myšlienky, emócie a návyky. (Ef 4:22–29)

Povrchné čítanie Písma nestačí. Slovo musí preniknúť, usadiť sa, premieňať. Treba ho pozorovať, prežívať a ponoriť sa do neho.

Svedomie znamená poznanie seba samého, vlastného ducha. Duch človeka nie je len nástrojom na poznanie Boha, ale aj zrkadlom vlastného správania. Svedomie signalizuje, či naše skutky zodpovedajú Božiemu zákonu – či sú dobré, alebo zlé.

Je to vnútorný signalizačný prístroj. Vie upozorniť, ale nedáva silu na zmenu. Tá prichádza cez vôľu – ak človek reaguje na volanie svedomia a rozhodne sa konať inak. Samotné výčitky však automaticky nevedú k obráteniu.

V skratke: svedomie je duchovná známosť, ktorá odhaľuje, či naše skutky zodpovedajú morálnym normám Písma.

Boží zákon vplýva na svedomie. (Rim 2:14–15) Existujú tri fázy zjavenia Zákona: Zákon vpísaný do srdca človeka od stvorenia. Zákon na kamenných doskách daný Izraelu. Zákon vpísaný do srdca pri znovuzrodení.

Po páde vznikla priepasť medzi Božím zákonom a svedomím. Duch človeka zomrel, srdce sa zatvrdilo, myseľ sa zatemnila. Poškvrnené svedomie nedokáže posúdiť skutky podľa Písma, ale podľa kultúry, spoločnosti či skupinovej morálky.

Svedomie nás môže buď biť (obviňovať srdce) alebo oslobodzovať (potvrdiť čistotu srdca).

Svedomie pracuje aj u pohanov, pokiaľ ho nepotlačia. (Rim 2) Môže sa oslabiť, pošpiniť alebo deformovať – rôzne stavy podľa toho, nakoľko je vzdialené Božiemu meradlu.

Keď človek zhreší, trápi ho to, lebo v hĺbke vie, čo je pravda. Ak sa rozhodne ísť proti nej, svedomie sa ozýva. (1J 3:18–21) Hlas svedomia je obviňovanie srdca – nie emócia, nie rozum, ale vnútorný duchovný hlas. Ak mu človek dá priestor, vedie ho k obráteniu, ktoré sa potom prejaví aj vôľovým rozhodnutím.

Svedomie sa dá aj zadusiť. (1Tim 4:1–2) Najčastejšie cez náboženské klamstvá, ktoré ho neutralizujú. Falošné učenia otupia citlivosť svedomia, až ho prevezmú zlí duchovia. Takéto svedomie už nefunguje pod milosťou, ale stáva sa zotročeným a démonizovaným – je v horšom stave, než pred obrátením.

Biblia hovorí, že naše zbrane nie sú telesné, ale mocné v Bohu na borenie pevností – konkrétne „výšin“ v mysli. (2Kor 10:4–5)

Výšiny sú falošné svetonázory vpísané do ľudskej mysle.

Ak chceme tieto výšiny zbúrať, je potrebné ich najskôr odhaliť. Kým človek nerozpozná, čo je výšina v jeho živote, nevie proti nej bojovať. Rozpoznanie je polovicou víťazstva – keď spoznáš a priznáš si klam, začne sa proces oslobodenia.

Druhým krokom je vedomá zmena. Po odhalení prichádza vyznanie, že ide o duchovnú nečistotu, a vyhlásenie pravdy ako protikladu. Súčasťou je učenie, modlitba, duchovný boj a praktický zápas s Božím Slovom.

Svetonázory prijaté vedome v dospelosti sú ľahšie odhaliteľné a zhoditeľné. Ťažšie je zbaviť sa tých, ktoré sa nevedome vtlačili v detstve – zlé zvyky, falošné postoje, obranné mechanizmy, životné reflexy.

Nestačí len budovať pravdu – treba aj búrať klamstvo. Boží služobník má oboje: „Plieň a bor, hub a ber, stavaj a sadzaj.“ (Jer 1:10)

Svätý Duch postupne odhaľuje nové oblasti, kde je potrebné búrať diablovu prácu – najprv v osobnom živote, potom v rodine, okolí, národe.

Pocity, vôľa a myseľ tvoria súčasť našej duše. Duša je tým miestom v človeku, kde sa stretáva duch s telom. Práve tu sa formuje charakter.

V Jeremiášovi (31:12–13) nachádzame obraz hojnosti: Božie imania – obilie predstavuje Božie slovo, víno radosť Ducha Svätého, olej jeho pomazanie. No ani toto všetko nestačí k plnému kresťanskému životu. Potrebujeme Cirkev. Spoločenstvo bratov a sestier. Len vtedy je duša ako zavlažená záhrada. Vtedy smútok nemá moc nad životom človeka, lebo prichádza Božie potešenie.

Ježiš povedal: „Ale že som vám to povedal, smútok vám naplnil srdce.“ (Ján 16:6) Hovoril o ťažkých časoch, o prenasledovaní, o svojom odchode. Jeho fyzická neprítomnosť mohla spôsobiť smútok. No práve preto prisľúbil Tešiteľa – Ducha Svätého: „Vám prospeje, aby som odišiel, lebo ak neodídem, Radca nepríde k vám; ale keď odídem, pošlem Ho k vám.“ (Ján 16:7)

Duch Svätý má udržať našu dušu v radosti. Tam, kde je jeho prítomnosť, tam je aj potešenie. Kresťanstvo bez krstu Duchom Svätým často nesie na sebe závoj smútku. Bez jeho radosti sa Ježišovi slúži ťažko.

No nie každý smútok je zlý. Existuje smútok podľa Boha – ten vedie k pokániu. Takýto zármutok pohne srdce. Človek sa vtedy začne modliť, hľadať Pána, postaví sa proti diablovi, túži po Bohu. Tento smútok spôsobí zmenu. Naopak, smútok podľa sveta vedie k smrti. Zabíja ducha, dusí radosť, ničí nádej.

Smútok má vplyv aj na telo. Dlhodobé trápenie môže priniesť aj fyzické choroby. Ale Božie slovo nám dáva nádej: smútok sa môže obrátiť na radosť.

„Radostné srdce obveseluje tvár, ale bolesť srdca zroní ducha.“ (Príslovia 15:13)

Apoštol Pavol hovorí o zármutku vedúcom k pokániu. To je dobrý smútok. Smútok, ktorý nás pohne k zmene, k lepšiemu životu. Ale neustály smútok, život v neprestajnej bolesti – to nie je Božia vôľa.

Jakob, keď prišiel o Jozefa, sa nedal utešiť. Uzavrel sa v zármutku. Aj my sa tak môžeme uzavrieť. Ale nemali by sme. Smútok, ktorý neprináša zmenu, treba vytlačiť zo srdca. Jedine ten smútok, ktorý vedie k premene, má zmysel.

Jeremiáš nám prináša nádej: „Obrátim ich zármutok na radosť, poteším ich a obveselím po ich trápení.“

Áno, smútok prichádza. Ale nemusí ostať. V Bohu je sila, ktorá premieňa smútok na radosť. A to je nádej pre každú dušu.

Hnev je negatívny duchovný stav. Často vzniká ako reakcia na nepriateľské správanie iného človeka. Napriek tomu, že ide o Bohu cudzí emočný prejav, Písmo nám ukazuje, že aj Boh sa hnevá – ale inak. Jeho hnev nie je výbuchom ega ani zloby. Je to spravodlivý, svätý hnev, ktorého cieľom je obnova pravdy a potrestanie hriechu.

Boží hnev je vždy namierený proti neprávosti, nie proti ľuďom ako takým. Je čistý. Bez hriechu.

Naopak, ľudský hnev – ak nie je pod kontrolou – má sklon byť deštruktívny. Môže sa stať nástrojom temnoty. Bráni práci Božieho slova v nás. Preto nás Písmo vyzýva, aby sme si nedovolili hnevať sa spôsobom, ktorý vedie k hriechu. Aby sme sa nepomstili, ale prenechali všetko Bohu.

Viera sa nechce pomstiť. Viera dôveruje. Človek viery nezamýšľa pomstu. Ak má pravdu, vie, že Boh zasiahne. Vie, že On je spravodlivý sudca.

Preto sa potrebujeme učiť zhovievavosti. Byť zhovievavý znamená, že aj keď máme pravdu, rozhodneme sa nehnevať. Znesieme krivdu bez výbuchu. Lebo vieme, že hnev – ak mu podľahneme – dokáže uvoľniť negatívne duchovné sily, ktoré škodia nám aj druhým.

Viac sa oplatí byť zhovievavý než nahnevaný.

„Hnevajte sa, ale nehrešte; nech slnko nezapadá nad vaším hnevom.“ (Efezanom 4:26)

To znamená: ak ťa niečo rozhnevá, nezamýšľaj pomstu. Nenes si ten hnev so sebou do ďalšieho dňa. Urovnaj veci skôr, než si ľahneš spať.